No čo, ale fešácky oblečený som za to bol! Kto ma trochu pozná vie, že to nebol taký ten klasický bál, kde sa v noblesnej atmosfére tancuje a nikto v skutočnosti nevie, čo tam vlastne robí a ako sa tam dostal.
Už druhým rokom cépečkársky obývam naše hlavné mestečko za účelom štúdia a počas rozjímania zimného skúškového obdobia som prišiel na to, že som ešte nijakým spôsobom nevyužil jeho kultúrny potenciál. Nemyslím to ironicky typu zafajčený podnik na Obchodnej, aj keď tam som paradoxne už bol. V Bratislave je kopa divadiel a hneď aj zástupca s označením národné. Otvoril som teda nemenovaný internetový prehliadač (Chrome), zadal som www.snd.sk - veď keď už, tak prečo trocháriť a neísť rovno do toho národného - a prečekoval som aktuálny program činohry.
Následne som niekde čítal, že ak chcete vidieť všetkých popredných slovenských hercov, choďte na Bál - divadelné predstavenie charakterizované ako "voľne na motívy Boženy Slančíkovej-Timravy". V tom istom článku bolo zmienené, že Timravá je neprávom zabudnutá. Kým s prvým zmieneným súhlasím, s týmto ani náhodou. Na strednej škole sa o nej učí v primeranom rozsahu, na tých lepších sa snáď číta aj nejaký ten úryvok. Ja som si ju dokonca vytiahol na maturite, a keďže Ťapákovci boli príliš mainstream, splietal som tam o Skon Paľa Ročku. Už aj z toho výcucu o jej dielach bolo jasné, že Timravá je iná ako zvyšok slovenských autorov. Jej satirický štýl písania v kombinácii s naozaj bohatým a pestrým výberom súboru činohry SND rozhodli, že do Slovenského národného divadla zavítam po veľmi dlhej dobe práve na predstavenie Bál.
 |
| (Plagát predstavenia Bál; zdroj: www.snd.sk) |
O hre:
Bál má zaujímavú koncepciu nielen na javisku, ale aj mimo neho - teda spôsob, akým vznikol a za akých podmienok. Zväčša to funguje tak, že sa zoberie divadelná hra a na jej základe sa vyberie požadované obsadenie hercov - teda výber obsadenia sa (viac alebo menej) podriaďuje pôvodnej predstave autora. V prípade Bálu sa na to išlo z opačného konca. Cieľom bolo, aby do deja boli zapojené všetky prítomné generácie súboru SND a tomu bola prispôsobená celá hra. Predstavenie síce nesie názov jednej z poviedok Timravy, spoločné má s ňou však len málo (konkrétne samotný názov a prostredie, v ktorom sa odohráva). Postavy a vzťahy prišli z inej poviedky, jedna z dejových liniek zase z inej. Vznikol teda akýsi zlepenec - na ktorý vyzerá v každom prípade aj naša vláda - Daniel Majling, dramaturg a spoluautor, to nazval ako patchwork (pôvodne metóda zošívania látok s cieľom využiť zvyšky látky alebo kusy obnosených šiat). Sám Majling vraví, že sa im to robilo s ťažším svedomím, pretože Timraviné poviedky nepatria ani zďaleka k tým "obnoseným", ktoré by neboli schopné upútať pozornosť jednotlivo a musia byť pospájané do jedného celku na to, aby zaujali. Práve naopak. Každý jeden pôvodný text, ktorý bol "rozpáraný", má potenciál pre vlastnú divadelnú dramatizáciu. Otázka je teda, prečo teda niečo takéto vzniklo, ak tam je potenciál na niekoľko divadelných hier na pomerne dlhé obdobie divadelných sezón a potenciál vytvoriť akúsi "štafetu" predstavení na základe tvorby Timravy? Na túto otázku a celkovo o tejto stránke koncepcii k veci hovorí sám Majling TU. Teda ako vidíme, úlohu zohrali aj také aspekty ako už spomínaná skladba umeleckého súboru činohry, tak napríklad aj súčasný repertoár SND a témy, ktoré riešia iné hry (Majling sa ako dobrý dramaturg nezaprel).
Z môjho pohľadu vznikol vysoko funkčný "best of" Timravy, ktorý skombinoval jej dva svety, urobil prierez celej jej tvorby a vyzdvihol to, čo vyzdvihovalo samotnú Timravú nad ostatných. Za necelé 3 hodiny nám predviedol prehľad toho, prečo má Timravá v slovenskej literatúre také špeciálne postavenie a to je na pestrosť jej tvorby veľmi pozoruhodný výsledok - najmä ak to urobil tak kvalitne, ako to urobil. Na mňa to pôsobí ako uctenie si jej diela ako celku - o to viac, že predstavenie sa veľmi podarilo - a vôbec nie ako dehonestácia jej diela, ktorá musí byť pospájaná dokopy, aby dala niečo zaujímavé. Takže vôbec nie ťažké svedomie z "rozpárania" jednotlivých poviedok/noviel, ale taktiež práve naopak - autori by mali byť hrdí.
Hra sa v drvivej väčšine času odohráva v "zákulisí" bálu, ktorý zorganizoval miestny učiteľ Samo (Ján Koleník). Na scéne vidíme dvere vedúce do sály, kde sa tancuje, bufet, stoličky so stolom na oddýchnutie si a občerstvenie, taktiež popolník a dvere, ktoré vedú smerom von. Príbeh je postavený na viacerých dramatických dejových linkách odohrávajúcich sa na pozadí zábavy. Ľudia sa na jednej strane bezstarostne zabávajú (alebo by sa aspoň mali), na strane druhej vedú vážne dialógy, ktoré určujú smerovanie ich životov. Viaceré postavy sú v príbuzenskom vzťahu (brat-sestra, brat-brat, žena-muž,...), čo celkovo dodáva viac možností na interakciu postáv (aj keď nie je konfrontovaná samotná postava, do deja sa výrazne zapája jej príbuzný).
Ľudia sa vo všeobecnosti oveľa radšej pozerajú na nešťastie druhých ako na to, akí sú šťastní a popravde, aj z hľadiska drámy je to určite zaujímavejšie ako sa pozerať s postupnou nudou a nábehom na diabetes na šťastne zamilovaných od začiatku do konca. V hre sledujeme osud mladej inteligentnej ženy, ktorej nikto nerozumie (Táňa Pauhofová) ako je beznádejne zamilovaná do najväčšieho grobiana v okolí - učiteľa Sama (Ján Koleník). Vie, že ju to ničí, ale inak to proste nejde - inak to nevie. Na druhej strane pozorujeme navonok šťastné manželstvo (Zdena Studenková & Jozef Vajda), ktoré funguje už roky, ale... Funguje? Žena je zrazu zo všetkého zhnusená aj keď vlastne nemá normálny dôvod, ale... Taktiež sa pozeráme na manželstvo, ktoré bolo uzavreté len preto, aby bolo (Kamila Magálová & Marián Geišberg) ako aj na jednotlivcov - Važecký (Daniel Fischer), Karman (František Kovár), pozeráme sa na osudy farára (Alexander Bárta) a doktora (Ľuboš Kostelný). Ako hovorí anotácia - hra pojednáva o všetkých tých "ale", ktoré nám komplikujú a dramatizujú životy. Ďalej citujem samotnú anotáciu zo stránky SND, s ktorou na 100% súhlasím a plne sa pod ňu podpisujem. A načo prepisovať niečo, čo aj tak nenapíšem lepšie:
"Timrava je fenomén. Tam, kde iní spisovatelia jej doby nedokázali opustiť medze úsmevných fejtónov, ona ponúka hlboký pohľad do komplikovaného vnútra človeka. Zároveň však málokto dokázal opísať ľudské osudy s takým nadhľadom, humorom a s takou sebairóniou ako ona. V jej pestrom svete sa mieša groteskná škaredosť s prostou malebnosťou; najhlbšie zúfalstvo sa odohráva na pozadí pokojnej idyly; živočíšnosť sa náhle zmocňuje tých najduchovnejších a tí najzverskejší sú neočakávane prežiarení lúčom ľudskosti. Timrava je nielen skvelá pozorovateľka drsného ľudského údelu a nemilosrdná portrétistka pokrivených ľudských charakterov, ale je aj neúnavným hľadačom nesentimentálneho dobra v človeku."
Na hre ako takej sa mi okrem samotného konceptu veľmi páčil práve ten klasický prvok Timravy, ktorý zdobí jej tvorbu (a ktorý je dotiahnutý Majlingom a spol. okrem iného zakomponovaním moderných prvkov takmer do dokonalosti) - hovorenie o tých najvážnejších životných témach takým štýlom, kde vrchol každej situácie nie je sucho a umelo vykonštruovaný do dramatického a navonok hlbokého záveru (pričom by ale naopak vyznel povrchne), ale je zakončený satiricky - uštipačne, posmievačne. Situáciu to na prvý pohľad odľahčí, divák sa dobre zasmeje, keď sa ale na to pozrie spätne, práve to komické zakončenie situácie podčiarkuje jej vážnosť a hĺbku. Je to veľmi zaujímavý štýl (a zároveň jeden z mojich najobľúbenejších, ak nie najobľúbenejší), veľakrát vyznieva paradoxne, ale práve v tom je jeho sila, v tomto bola Timravá najlepšia a práve vďaka tomuto jedinečná. Najväčším smiechom poukázať na tie najmenej smiešne udalosti v našich životoch. Za to veľká poklona Timravej a veľký potlesk tvorcom a hercom divadelnej inscenácie Bál, pretože nám to predviedli rovnako perfektne, ako to ona napísala.
Ďalšia vec, ktorá sa mi strašne páči, je použitý "paradox času" - nikdy sa nespomenie napr. rok, v ktorom sa predstavenie odohráva, na jednej strane Jožko Vajda pobehuje v autobusárskej SAD košeli - človeku najprv napadne, či ešte aj v Slovenskom národnom divadle musia šetriť a robia s tým, čo majú, čo by bolo dosť veľké faux pas. Neskôr sa dozvedáme, že je to zámerné a jeho postava pracuje ako autobusár. Na strane druhej celá atmosféra bálu a viaceré kostýmy pôsobili typicky z čias, kedy Timrava písala. Tento "časový paradox" teda (ne)nápadne pripomína, že rozoberané problémy a životné situácie tu vždy boli, sú tu a aj tu budú. Skvelé!
O hercoch:
Ako som spomínal, herecké obsadenie je to, čo robí Bálu najväčšiu reklamu, celá hra mu bola prispôsobená a naozaj to stojí za to. Ak je vytvorené nejaké to "haló" okolo hercov čo sa Bálu týka, tak plne oprávnene a zaslúžene. Ako celok sa to síce dá hodnotiť jednoslovne, ale nedá mi nevenovať aspoň jeden riadok každému menovite. Mimochodom, to jednoslovné hodnotenie bolo: Bezchybné.
Táňa Pauhofová (Milina, farárová sestra) - tak, potvrdil som si už aj na vlastné oči "živě", že Tánička je najlepšia slovenská herečka. V postave vnorená celé tri hodiny (snáď aj cez prestávku), celý čas, kedy nebola stredobodom daného dialógu/scény, ani najmenšie zaváhanie. Komplexne asi najprofesionálnejší herecký výkon, aký som kedy v divadle videl a Táňa u mňa aj na úrovni divadla potvrdzuje jej Európsku, resp. svetovú úroveň. Jej postava má (minimálne pocitovo) viac výrazového hrania ako hrania s pomocou hovoreného slova - v takom prípade je herectvo oveľa ťažšie - niečo ukázať mimikou a rečou tela (navyše v divadle) je neporovnateľne ťažšie ako to jednoducho povedať (no shit Sherlock) a za toto Táničke tlieskam. Zároveň sa u mňa zaraďuje do asi najužšej skupiny, ktorú v rámci hercov a herečiek mám vytvorenú a potvrdzuje mi to, že je herečka kalibru svetového. Interný popis kategórie, resp. kritérium, aby sa do nej niekto dostal je: Ak herec/herečka počas hrania nepovie ani jediné slovo (a takých výstupov mala Táňa len v Bále až-až) a napriek tomu presne viem, čo chce vyjadriť - aký pocit alebo myšlienku (u Táni v Báli v každom takomto výstupe s vyvrcholením v tom poslednom - na obr. nižšie) V tejto kategórii mám, len tak pre info, odkedy ju vediem týchto špičkových hercov: William Holden, Bill Murray a Keira Knightley (som si istý, že ich tam patrí omnoho viac - ešte ale čakám na ten pravý výkon :-) A po Bále plným právom aj Táňa Pauhofová. Bravo Táni, Bál si povýšila už aj z tak skvelého predstavenia na nezabudnuteľný zážitok!
Alexander Bárta (Milan, farár) - paradoxne sa jeho postava volá rovnako ako tá v Paneláku a tu je u mňa jeho najväčší problém - hrá síce dobre, ale všetko na jednej úrovni - akoby jednu rolu. Repliky sú prejavom a koncepčne odrečnené výborne, ale ten celkový herecký prejav je u mňa proste rovnaký ako u Milana Kordiaka, tak u Milana farára a u ďalších postáv, ktoré tento herec stvárňuje. Opakujem ale, že herecký výkon je to (vždy) kvalitný, chýba mi ale pestrosť/rozdielnosť v prejave jednotlivých postáv.
Ján Koleník (Samo, učiteľ) - U Janka je podobný "syndróm" aký som opísal u Sášu tuto vyššie, ale v oveľa slabšej forme a jeho výkon sa mi veľmi páčil - pre takéto role sa jednoducho narodil.
Ľuboš Kostelný (Michal, jeho brat, doktor) - presný opak nedostatku, ktorý som opisoval. Rozdielnosť v prejave jednotlivých postáv mu nieže nerobí problém, ale je to jednou z jeho dominánt. Veľmi kvalitný výkon.
Diana Mórová (Anna, jeho žena) - v Bále má rolu o niečo väčšiu od šteku, ale aj na tom malom kúsku je dobrá.
Jozef Vajda (Žovkin) - skvelá postava a rovnako skvelé stvárnenie.
Zdena Studenková (Kata, jeho žena) - popis u pána Vajdu, fakt výborné!
Važecký (Daniel Fischer) - postava, na ktorej sa dalo zasmiať najviac, resp. bola viac-menej na ten účel napísaná a Daniel to zahral prvotriedne. Ak by som musel vybrať najlepší mužský výkon - išlo by to cez Vajdu a Kostelného, ale skončilo by to práve pri Fischerovi. Hral tak dobre, že v jednom momente som si nebol istý, či hrá alebo sa mu naozaj niečo stalo. A nie som si celkom istý ani doteraz.
Kamila Magálová & Marián Geišberg (Adam & Eva - tá irónia...) - obdobne ako duo Studenková & Vajda, veľmi kvalitné herecké výkony - ako Magálovej životom ubytá Eva, tak Geišbergov opitý Adam.
František Kovár (Kurátor Karman) - zástupca najstaršej generácie divadla. Herecký výkon ako stelesnenie vysokej kvality celej hry.
Jana Oľhová (Nemka) - nemecky síce neviem, ale herecky štadardne dobre.
- rovnako aj všetci poslucháči VŠMU a konzervatória na čele s Tomášom Stopom.
Hudba: Čeky toto zaklincoval tak, že nemám slov. V tých najvhodnejších momentoch tie najvhodnejšie tóny. Kopala studienku a k tomu príslušné dianie na javisku jeden z najväčších highlightov predstavenia!
Videné: 1.3. 2016; 19:00
Trvanie: 3 hodiny s prestávkou. (cirka toľko, koľko trvá prečítanie tohto článku...)
Kde som sedel: 4. rad, 10. miesto (dolu vpravo)
Kde by som odporúčal sedieť: Rad, v ktorom som sedel by som nechal. Miesto bolo skvelé, ak chce človek pozorovať napríklad herecké umenie Táničky Pauhofovej - väčšinu času sa pohybovala na pravej časti pódia - a celkom slušne sa dá pozorovať aj dianie v ostatných častiach, takže som mal celkom šťastie a ja by som nemenil, resp. možno len o pár miest. Pre komplexnejší pohľad by som odporúčal to 16. až 18. miesto v rovnakom rade.
Cena: V prvej kategórií, kde sa opísané miesta nachádzajú to bolo 20€. A stálo to za každý eurocent!
Čo sa mi páčilo: 1.) Popísaná satira charakteristická pre Timravú. 2.) Spomínaný "časový paradox. 3.) Celkovo spôsob spracovania diela Timravej a spôsob, akým sa dostalo na divadelné dosky. 4.) Fakt, že veľkú časť predstavenia sa človek vie naozaj dobre zasmiať. 5.) A, samozrejme, skvelé herecké obsadenie.
Čo sa mi nepáčilo: 1.) Nemecké repliky, kde doteraz neviem, o čom pojednávali a možno mi tým niečo ušlo. 2.) Ani nie, že nepáčilo - skôr som nepochopil, prečo je nutné, aby mala Táňa parochňu. 3.) Možno až príliš častý potlesk publika, ktorý miestami až rušil hercov - inak to ale asi nešlo, čo už, keď sú takí dobrí!
Najlepší moment: Záverečné sedenie Táničky na stoličke s fľašou. To je slovami ďalej neopísateľné, to treba vidieť. (!)
Celkové hodnotenie: Bál je neobyčajné a výnimočné predstavenie a som veľmi rád, že ho SND uviedla. Jeden z vrcholov slovenskej literatúry premenený na jeden z vrcholov slovenskej divadelnej tvorby. Dá sa povedať, že ide o herecký koncert momentálnej slovenskej hereckej špičky a ja som veľmi rád, že som mal to šťastie Bál vidieť a zažiť. Vďaka všetkým, ktorý to spáchali - menovite ešte nie dostatočne spomenutému Danielovi Majlingovi a za perfektnú réžiu Michalovi Vajdičkovi. Dúfam, že derniéra nebude skôr budúcu divadelnú sezónu, pretože toto musím vidieť minimálne ešte raz. 20€ sa môže zdať veľa, ale jednak sú aj lacnejšie vstupenky a jednak z toho neoľutujete ani euro. A čo je to 20€ pri zážitku, ktorý je na nezaplatenie? Odporúčam všetkým vrelšie než vrelo!
Bál má zaujímavú koncepciu nielen na javisku, ale aj mimo neho - teda spôsob, akým vznikol a za akých podmienok. Zväčša to funguje tak, že sa zoberie divadelná hra a na jej základe sa vyberie požadované obsadenie hercov - teda výber obsadenia sa (viac alebo menej) podriaďuje pôvodnej predstave autora. V prípade Bálu sa na to išlo z opačného konca. Cieľom bolo, aby do deja boli zapojené všetky prítomné generácie súboru SND a tomu bola prispôsobená celá hra. Predstavenie síce nesie názov jednej z poviedok Timravy, spoločné má s ňou však len málo (konkrétne samotný názov a prostredie, v ktorom sa odohráva). Postavy a vzťahy prišli z inej poviedky, jedna z dejových liniek zase z inej. Vznikol teda akýsi zlepenec - na ktorý vyzerá v každom prípade aj naša vláda - Daniel Majling, dramaturg a spoluautor, to nazval ako patchwork (pôvodne metóda zošívania látok s cieľom využiť zvyšky látky alebo kusy obnosených šiat). Sám Majling vraví, že sa im to robilo s ťažším svedomím, pretože Timraviné poviedky nepatria ani zďaleka k tým "obnoseným", ktoré by neboli schopné upútať pozornosť jednotlivo a musia byť pospájané do jedného celku na to, aby zaujali. Práve naopak. Každý jeden pôvodný text, ktorý bol "rozpáraný", má potenciál pre vlastnú divadelnú dramatizáciu. Otázka je teda, prečo teda niečo takéto vzniklo, ak tam je potenciál na niekoľko divadelných hier na pomerne dlhé obdobie divadelných sezón a potenciál vytvoriť akúsi "štafetu" predstavení na základe tvorby Timravy? Na túto otázku a celkovo o tejto stránke koncepcii k veci hovorí sám Majling TU. Teda ako vidíme, úlohu zohrali aj také aspekty ako už spomínaná skladba umeleckého súboru činohry, tak napríklad aj súčasný repertoár SND a témy, ktoré riešia iné hry (Majling sa ako dobrý dramaturg nezaprel).
Z môjho pohľadu vznikol vysoko funkčný "best of" Timravy, ktorý skombinoval jej dva svety, urobil prierez celej jej tvorby a vyzdvihol to, čo vyzdvihovalo samotnú Timravú nad ostatných. Za necelé 3 hodiny nám predviedol prehľad toho, prečo má Timravá v slovenskej literatúre také špeciálne postavenie a to je na pestrosť jej tvorby veľmi pozoruhodný výsledok - najmä ak to urobil tak kvalitne, ako to urobil. Na mňa to pôsobí ako uctenie si jej diela ako celku - o to viac, že predstavenie sa veľmi podarilo - a vôbec nie ako dehonestácia jej diela, ktorá musí byť pospájaná dokopy, aby dala niečo zaujímavé. Takže vôbec nie ťažké svedomie z "rozpárania" jednotlivých poviedok/noviel, ale taktiež práve naopak - autori by mali byť hrdí.
Hra sa v drvivej väčšine času odohráva v "zákulisí" bálu, ktorý zorganizoval miestny učiteľ Samo (Ján Koleník). Na scéne vidíme dvere vedúce do sály, kde sa tancuje, bufet, stoličky so stolom na oddýchnutie si a občerstvenie, taktiež popolník a dvere, ktoré vedú smerom von. Príbeh je postavený na viacerých dramatických dejových linkách odohrávajúcich sa na pozadí zábavy. Ľudia sa na jednej strane bezstarostne zabávajú (alebo by sa aspoň mali), na strane druhej vedú vážne dialógy, ktoré určujú smerovanie ich životov. Viaceré postavy sú v príbuzenskom vzťahu (brat-sestra, brat-brat, žena-muž,...), čo celkovo dodáva viac možností na interakciu postáv (aj keď nie je konfrontovaná samotná postava, do deja sa výrazne zapája jej príbuzný).
Ľudia sa vo všeobecnosti oveľa radšej pozerajú na nešťastie druhých ako na to, akí sú šťastní a popravde, aj z hľadiska drámy je to určite zaujímavejšie ako sa pozerať s postupnou nudou a nábehom na diabetes na šťastne zamilovaných od začiatku do konca. V hre sledujeme osud mladej inteligentnej ženy, ktorej nikto nerozumie (Táňa Pauhofová) ako je beznádejne zamilovaná do najväčšieho grobiana v okolí - učiteľa Sama (Ján Koleník). Vie, že ju to ničí, ale inak to proste nejde - inak to nevie. Na druhej strane pozorujeme navonok šťastné manželstvo (Zdena Studenková & Jozef Vajda), ktoré funguje už roky, ale... Funguje? Žena je zrazu zo všetkého zhnusená aj keď vlastne nemá normálny dôvod, ale... Taktiež sa pozeráme na manželstvo, ktoré bolo uzavreté len preto, aby bolo (Kamila Magálová & Marián Geišberg) ako aj na jednotlivcov - Važecký (Daniel Fischer), Karman (František Kovár), pozeráme sa na osudy farára (Alexander Bárta) a doktora (Ľuboš Kostelný). Ako hovorí anotácia - hra pojednáva o všetkých tých "ale", ktoré nám komplikujú a dramatizujú životy. Ďalej citujem samotnú anotáciu zo stránky SND, s ktorou na 100% súhlasím a plne sa pod ňu podpisujem. A načo prepisovať niečo, čo aj tak nenapíšem lepšie:
"Timrava je fenomén. Tam, kde iní spisovatelia jej doby nedokázali opustiť medze úsmevných fejtónov, ona ponúka hlboký pohľad do komplikovaného vnútra človeka. Zároveň však málokto dokázal opísať ľudské osudy s takým nadhľadom, humorom a s takou sebairóniou ako ona. V jej pestrom svete sa mieša groteskná škaredosť s prostou malebnosťou; najhlbšie zúfalstvo sa odohráva na pozadí pokojnej idyly; živočíšnosť sa náhle zmocňuje tých najduchovnejších a tí najzverskejší sú neočakávane prežiarení lúčom ľudskosti. Timrava je nielen skvelá pozorovateľka drsného ľudského údelu a nemilosrdná portrétistka pokrivených ľudských charakterov, ale je aj neúnavným hľadačom nesentimentálneho dobra v človeku."
Na hre ako takej sa mi okrem samotného konceptu veľmi páčil práve ten klasický prvok Timravy, ktorý zdobí jej tvorbu (a ktorý je dotiahnutý Majlingom a spol. okrem iného zakomponovaním moderných prvkov takmer do dokonalosti) - hovorenie o tých najvážnejších životných témach takým štýlom, kde vrchol každej situácie nie je sucho a umelo vykonštruovaný do dramatického a navonok hlbokého záveru (pričom by ale naopak vyznel povrchne), ale je zakončený satiricky - uštipačne, posmievačne. Situáciu to na prvý pohľad odľahčí, divák sa dobre zasmeje, keď sa ale na to pozrie spätne, práve to komické zakončenie situácie podčiarkuje jej vážnosť a hĺbku. Je to veľmi zaujímavý štýl (a zároveň jeden z mojich najobľúbenejších, ak nie najobľúbenejší), veľakrát vyznieva paradoxne, ale práve v tom je jeho sila, v tomto bola Timravá najlepšia a práve vďaka tomuto jedinečná. Najväčším smiechom poukázať na tie najmenej smiešne udalosti v našich životoch. Za to veľká poklona Timravej a veľký potlesk tvorcom a hercom divadelnej inscenácie Bál, pretože nám to predviedli rovnako perfektne, ako to ona napísala.
Ďalšia vec, ktorá sa mi strašne páči, je použitý "paradox času" - nikdy sa nespomenie napr. rok, v ktorom sa predstavenie odohráva, na jednej strane Jožko Vajda pobehuje v autobusárskej SAD košeli - človeku najprv napadne, či ešte aj v Slovenskom národnom divadle musia šetriť a robia s tým, čo majú, čo by bolo dosť veľké faux pas. Neskôr sa dozvedáme, že je to zámerné a jeho postava pracuje ako autobusár. Na strane druhej celá atmosféra bálu a viaceré kostýmy pôsobili typicky z čias, kedy Timrava písala. Tento "časový paradox" teda (ne)nápadne pripomína, že rozoberané problémy a životné situácie tu vždy boli, sú tu a aj tu budú. Skvelé!
O hercoch:
Ako som spomínal, herecké obsadenie je to, čo robí Bálu najväčšiu reklamu, celá hra mu bola prispôsobená a naozaj to stojí za to. Ak je vytvorené nejaké to "haló" okolo hercov čo sa Bálu týka, tak plne oprávnene a zaslúžene. Ako celok sa to síce dá hodnotiť jednoslovne, ale nedá mi nevenovať aspoň jeden riadok každému menovite. Mimochodom, to jednoslovné hodnotenie bolo: Bezchybné.
Táňa Pauhofová (Milina, farárová sestra) - tak, potvrdil som si už aj na vlastné oči "živě", že Tánička je najlepšia slovenská herečka. V postave vnorená celé tri hodiny (snáď aj cez prestávku), celý čas, kedy nebola stredobodom daného dialógu/scény, ani najmenšie zaváhanie. Komplexne asi najprofesionálnejší herecký výkon, aký som kedy v divadle videl a Táňa u mňa aj na úrovni divadla potvrdzuje jej Európsku, resp. svetovú úroveň. Jej postava má (minimálne pocitovo) viac výrazového hrania ako hrania s pomocou hovoreného slova - v takom prípade je herectvo oveľa ťažšie - niečo ukázať mimikou a rečou tela (navyše v divadle) je neporovnateľne ťažšie ako to jednoducho povedať (no shit Sherlock) a za toto Táničke tlieskam. Zároveň sa u mňa zaraďuje do asi najužšej skupiny, ktorú v rámci hercov a herečiek mám vytvorenú a potvrdzuje mi to, že je herečka kalibru svetového. Interný popis kategórie, resp. kritérium, aby sa do nej niekto dostal je: Ak herec/herečka počas hrania nepovie ani jediné slovo (a takých výstupov mala Táňa len v Bále až-až) a napriek tomu presne viem, čo chce vyjadriť - aký pocit alebo myšlienku (u Táni v Báli v každom takomto výstupe s vyvrcholením v tom poslednom - na obr. nižšie) V tejto kategórii mám, len tak pre info, odkedy ju vediem týchto špičkových hercov: William Holden, Bill Murray a Keira Knightley (som si istý, že ich tam patrí omnoho viac - ešte ale čakám na ten pravý výkon :-) A po Bále plným právom aj Táňa Pauhofová. Bravo Táni, Bál si povýšila už aj z tak skvelého predstavenia na nezabudnuteľný zážitok!
 |
| (Táňa Pauhofová; zdroj: www.snd.sk) |
Alexander Bárta (Milan, farár) - paradoxne sa jeho postava volá rovnako ako tá v Paneláku a tu je u mňa jeho najväčší problém - hrá síce dobre, ale všetko na jednej úrovni - akoby jednu rolu. Repliky sú prejavom a koncepčne odrečnené výborne, ale ten celkový herecký prejav je u mňa proste rovnaký ako u Milana Kordiaka, tak u Milana farára a u ďalších postáv, ktoré tento herec stvárňuje. Opakujem ale, že herecký výkon je to (vždy) kvalitný, chýba mi ale pestrosť/rozdielnosť v prejave jednotlivých postáv.
Ján Koleník (Samo, učiteľ) - U Janka je podobný "syndróm" aký som opísal u Sášu tuto vyššie, ale v oveľa slabšej forme a jeho výkon sa mi veľmi páčil - pre takéto role sa jednoducho narodil.
Ľuboš Kostelný (Michal, jeho brat, doktor) - presný opak nedostatku, ktorý som opisoval. Rozdielnosť v prejave jednotlivých postáv mu nieže nerobí problém, ale je to jednou z jeho dominánt. Veľmi kvalitný výkon.
Diana Mórová (Anna, jeho žena) - v Bále má rolu o niečo väčšiu od šteku, ale aj na tom malom kúsku je dobrá.
Jozef Vajda (Žovkin) - skvelá postava a rovnako skvelé stvárnenie.
Zdena Studenková (Kata, jeho žena) - popis u pána Vajdu, fakt výborné!
Važecký (Daniel Fischer) - postava, na ktorej sa dalo zasmiať najviac, resp. bola viac-menej na ten účel napísaná a Daniel to zahral prvotriedne. Ak by som musel vybrať najlepší mužský výkon - išlo by to cez Vajdu a Kostelného, ale skončilo by to práve pri Fischerovi. Hral tak dobre, že v jednom momente som si nebol istý, či hrá alebo sa mu naozaj niečo stalo. A nie som si celkom istý ani doteraz.
Kamila Magálová & Marián Geišberg (Adam & Eva - tá irónia...) - obdobne ako duo Studenková & Vajda, veľmi kvalitné herecké výkony - ako Magálovej životom ubytá Eva, tak Geišbergov opitý Adam.
František Kovár (Kurátor Karman) - zástupca najstaršej generácie divadla. Herecký výkon ako stelesnenie vysokej kvality celej hry.
Jana Oľhová (Nemka) - nemecky síce neviem, ale herecky štadardne dobre.
- rovnako aj všetci poslucháči VŠMU a konzervatória na čele s Tomášom Stopom.
Hudba: Čeky toto zaklincoval tak, že nemám slov. V tých najvhodnejších momentoch tie najvhodnejšie tóny. Kopala studienku a k tomu príslušné dianie na javisku jeden z najväčších highlightov predstavenia!
Videné: 1.3. 2016; 19:00
Trvanie: 3 hodiny s prestávkou. (cirka toľko, koľko trvá prečítanie tohto článku...)
Kde som sedel: 4. rad, 10. miesto (dolu vpravo)
Kde by som odporúčal sedieť: Rad, v ktorom som sedel by som nechal. Miesto bolo skvelé, ak chce človek pozorovať napríklad herecké umenie Táničky Pauhofovej - väčšinu času sa pohybovala na pravej časti pódia - a celkom slušne sa dá pozorovať aj dianie v ostatných častiach, takže som mal celkom šťastie a ja by som nemenil, resp. možno len o pár miest. Pre komplexnejší pohľad by som odporúčal to 16. až 18. miesto v rovnakom rade.
Cena: V prvej kategórií, kde sa opísané miesta nachádzajú to bolo 20€. A stálo to za každý eurocent!
Čo sa mi páčilo: 1.) Popísaná satira charakteristická pre Timravú. 2.) Spomínaný "časový paradox. 3.) Celkovo spôsob spracovania diela Timravej a spôsob, akým sa dostalo na divadelné dosky. 4.) Fakt, že veľkú časť predstavenia sa človek vie naozaj dobre zasmiať. 5.) A, samozrejme, skvelé herecké obsadenie.
Čo sa mi nepáčilo: 1.) Nemecké repliky, kde doteraz neviem, o čom pojednávali a možno mi tým niečo ušlo. 2.) Ani nie, že nepáčilo - skôr som nepochopil, prečo je nutné, aby mala Táňa parochňu. 3.) Možno až príliš častý potlesk publika, ktorý miestami až rušil hercov - inak to ale asi nešlo, čo už, keď sú takí dobrí!
Najlepší moment: Záverečné sedenie Táničky na stoličke s fľašou. To je slovami ďalej neopísateľné, to treba vidieť. (!)
Celkové hodnotenie: Bál je neobyčajné a výnimočné predstavenie a som veľmi rád, že ho SND uviedla. Jeden z vrcholov slovenskej literatúry premenený na jeden z vrcholov slovenskej divadelnej tvorby. Dá sa povedať, že ide o herecký koncert momentálnej slovenskej hereckej špičky a ja som veľmi rád, že som mal to šťastie Bál vidieť a zažiť. Vďaka všetkým, ktorý to spáchali - menovite ešte nie dostatočne spomenutému Danielovi Majlingovi a za perfektnú réžiu Michalovi Vajdičkovi. Dúfam, že derniéra nebude skôr budúcu divadelnú sezónu, pretože toto musím vidieť minimálne ešte raz. 20€ sa môže zdať veľa, ale jednak sú aj lacnejšie vstupenky a jednak z toho neoľutujete ani euro. A čo je to 20€ pri zážitku, ktorý je na nezaplatenie? Odporúčam všetkým vrelšie než vrelo!
0 komentárov:
Zverejnenie komentára